Teda nie celkom normálneho, pretože po skončení osemapolhodinového pracovného času ma čaká ďalšia pätnásťapolhodinová služba Rýchlej lekárskej pomoci, po nej zasa služba leteckého záchranára. Ráno prebieha úplne klasicky: káva, hygiena, obliekanie, pomoc žene pri chystaní syna do jasieľ, krátka cesta do práce. (Bývam cca kilometer od nemocnice, kde pracujem.) Začiatok pracovného dňa prebieha stále v tom istom stereotype. Vizita u mojich pacientov, kontrola tlakov, pulzov, teplôt, subjektívneho stavu, záznam do chorobopisov. O pol ôsmej je ranné sedenie, kde sa preberú stavy pacientov na oddelení a rozdelí sa práca na zvyšok dňa medzi jednotlivých kolegov. O ôsmej hodine sa začína veľká vizita s primárom oddelenia. Po jej absolvovaní ordinovanie, prepúšťanie a prijímanie pacientov. V ustavičnom zhone sa pracovný čas pomaly chýli ku koncu. Kolegovia sa tešia na cestu domov, pre mňa to však znamená cestu do ďalšej práce. Sadám do auta a presúvam sa cca 20 kilometrov na dispečing záchrannej služby. Od kolegu preberám službu, prezliekam sa do oblečenia s logom záchrannej služby a začínam sa "tešiť" na to, čo mi dnešný deň prinesie. Začiatok služby prebieha pokojne, čo veľmi nemám rád, pretože to väčšinou veští rušnú noc.
17.00 hod.
Z dispečingu hlásia požitie väčšieho množstva tabletiek dvojročným dieťaťom. Pravdepodobne sa jedná o vitamín A. Tento stav síce akútne neohrozuje život, treba však urgentne previezť dieťa na detské oddelenie, vypláchnuť mu žalúdok a nechať na pozorovanie. Keďže momentálne nie je žiadna prevozová sanitka voľná, vyrážame na udanú adresu. Po príchode si upresňujem informácie (koľko bolo tabletiek vo fľaštičke, či naozaj ide o vitamín A) a s "potešením" zisťujem, že fľaštička s prípravkom, ktorý dieťa požilo, nemá nálepku, teda presne nevieme, o aký liek ide. Podľa poslednej tabletky však usudzujem, že išlo asi o vitamín E. Bohužiaľ, oba tieto vitamíny sú rozpustné iba v tukoch a nie vo vode, preto sa dajú ťažko odstrániť z organizmu a hrozí akútna otrava. Prevážame preto dieťa na detské oddelenie s cieľom ďalšej liečby. Hneď, ako sa vrátime na dispečing, už máme ďalší výjazd.
17.30 hod.
Z neďalekej veľkej fabriky nám hlásia kolaps, bolesti na hrudníku a závraty u tridsaťročného muža. Počas štvorminútovej riskantnej jazdy špekulujem o možných príčinách, pretože na kardiálny pôvod ťažkostí je dotyčný predsa len trochu primladý, aj keď sa to nedá úplne vylúčiť. Po príchode do fabriky nás čaká nemilé prekvapenie. Vchod pre autá do výrobnej haly uzatvára kamión s tovarom, bohužiaľ, bez šoféra. Nám neostáva nič iné, len zobrať do rúk a na plecia záchranársky kufor (cca 10kg), monitor s defibrilátorom (prístroj na sledovanie elektrickej aktivity srdca s generátorom elektrických výbojov na obnovenie činnosti srdca pri jeho zástave, ktorý váži asi 7 kg) a utekať asi pol kilometra do haly, kde sa postihnutý nachádza. Mladý muž vyzerá naozaj zle. Popolavý v tvári, s vysokým tlakom krvi, spotený, vystrašený. Po zistení anamnézy (predchádzajúce choroby, príznaky súčasnej choroby) a kompletnom vyšetrení sa začínam prikláňať k tomu, že príčiny ťažkostí nesúvisia so srdcom. Pravdepodobne ide o akútny vertebrogénny syndróm (ochorenie chrbtice s vyžarovaním bolestí do hrudníka, ktoré má veľmi podobné príznaky ako akútne ochorenie srdca). Pacienta slovne a medikamentózne upokojujem, podávam magnézium proti vysokému tlaku a na uvoľnenie kŕčov hrudníkového svalstva a prevážam ho na CPO s cieľom kompletne ho vyšetriť a definitívne vylúčiť kardiálne príčiny. Ešte na CPO ma zastihne správa o ďalšom výjazde.
18.15 hod.
Z dediny asi 12 kilometrov od nás hlási praktický lekár pacienta v bezvedomí v cigánskej osade. No zbohom. Už dopredu sa teším na kovbojku. Už pred cigánskou osadou v danej dedine nás čaká špalier počerných spoluobčanov, ukazujúcich správnu cestu. (Aspoň v tomto sú perfektní, nikdy sa mi nestalo, že by sme namáhavo hľadali danú adresu, vždy sú rozostavení každých 30-40 metrov od začiatku osady až po miesto, kde sa nachádza pacient.)
Pri vystupovaní zo sanitky už na mňa aspoň desiati kričia, aby som sa poponáhľal. To už viem, že ide o niečo vážne. Vo veľkom murovanom, no nepredstaviteľne špinavom dome a ešte špinavšej kutici na posteli leží tridsaťšesťročná žena v bezvedomí, pri nej kľačí kolega z tunajšieho obvodu a snaží sa udržať dýchanie a obeh. Rýchlo mi zreferuje stav: trojtýždňová nevoľnosť, slabosť, únava, horúčky, liečenie antibiotikami. Teraz, asi pred hodinou jej bolo horšie, preto ho zavolali na lekársku návštevu, po príchode naraz odpadla, mala nemerateľný tlak, nitkovitý pulz, dýchanie tak trikrát-štyrikrát za minútu (zdravý človek sa nadýchne približne 12-14 ráz za minútu). Rýchlo nariaďujem intubáciu pacientky (zavedenie plastovej rúrky do priedušnice) a umelé dýchanie, medzitým šofér prikladá pacientke na hrudník elektródy defibrilátora. Srdce fibriluje (nepumpuje krv, len sa chveje), preto okamžite nariaďujem defibriláciu (výboje do srdcového svalu, ktoré majú navodiť normálne sťahy srdca). Po troch výbojoch, ktoré sú bez efektu, začíname s resuscitáciou. Vyháňame početné príbuzenstvo z miestnosti a kvôli značne hysterickej atmosfére a vyhrážkam zo strany manžela voláme policajnú asistenciu. Tí však nemajú (ako vždy) čas, preto privolávame požiarnikov (oficiálne na prenos pacientky do sanitky, v skutočnosti pre našu bezpečnosť). Po 45-minútovej resuscitácii sa podarilo obnoviť obeh, ale veľmi nestabilný. Prenášame pacientku do sanitky a behom niekoľkých minút sme pri nemocnici. Bohužiaľ, počas prevozu sa tesne pred nemocnicou srdce znovu zastavilo, preto pokračujeme v resuscitácii v sanitke aj na CPO, kde ju už vedie anestéziológ. Po viac ako hodinovej resuscitácii a prvých známkach smrti mozgu ju anestéziológ označuje ako neúspešnú a ďalšie oživovacie pokusy zastavuje. Vypisujem všetky hlásenia a bočným východom, aby som sa nestretol s rodinou nebohej, odchádzam na dispečing. Rómovia sú v takýchto situáciách veľmi agresívni a nevyspytateľní. Často sa stáva, že sa z osady odvezie v sanitke hoci aj mŕtvola, pričom sa členovia posádky záchranky tvária, že ešte žije, aby sa vyhli útoku zo strany príbuzenstva. Na dennom poriadku sú obvinenia: "...nezachránili ho, lebo to bol Cigán." Šťastný, že som z CPO odišiel so zdravou kožou, sa zatváram vo svojej pracovni a píšem záznam o resuscitácii. Zvyšok večera a noc už ubieha pokojne. Ráno ma čaká bodovanie výkonov pre poisťovne a presúvam sa na pracovisko Leteckej záchrannej služby, kde ma čaká prvá služba.
14. 4.1999
7.30 hod.
Počas minulého mesiaca som absolvoval výcvik leteckého záchranára, prešiel praktickými a teoretickými skúškami a dnes je predo mnou prvá služba. Ráno skontrolujem záchranárske vybavenie, zapíšem službu do knihy služieb, pripravím osobný výstroj a potom zostáva už len čakať. Leteckí záchranári sú volaní v prípadoch, ak ide o nedostupný terén, veľkú vzdialenosť, resp o transporty kriticky chorých pacientov medzi nemocnicami. Služby sú cez bežný pracovný deň, keď si lekár i záchranár musia brať zo svojho normálneho zamestnania náhradné voľno alebo dovolenku. Lieta sa iba za svetla. Indikáciu každej akcie treba poctivo zvážiť, pretože vzlietnutie vrtuľníka je veľmi drahé a poisťovne sa dosť zdráhajú platiť.
Ako v každej prvej službe, aj tu som sa dosť obával, ako bude vyzerať moja prvá "ostrá akcia". V duchu som si prial, aby sa nakoniec nikde neletelo. Keď sa už pomaly blížil koniec služby a ja som si bol istý, že tento deň bude bez stresov, zazvonil telefón. Blízka nemocnica mala požiadavku na prevoz pacienta do Košíc kvôli nevyhnutnej, urgentnej operácii hlavy pre krvácanie do mozgu. Po prevzatí požiadavky na prevoz zisťujeme nacionálie pacienta, jeho zdravotnú poisťovňu a možné miesto pristátia. Nemocnica nemá heliport, preto sa bude pristávať vedľa kotolne. Berieme si bundy a nastupujeme do mašiny. Nasadzujem si prilbu a zapájam sa do palubného interkomu a medzitým pilot nahadzuje motory. Dostáva povolenie na štart a už fičíme k nemocnici. Nestíham ani obdivovať mesto z vtáčej perspektívy a už sme nad miestom pristátia. Musím kontrolovať ľavú stranu vrtuľníka a polohu zadnej vrtuľky, aby sme sa vyhli prekážkam na pristávacej ploche. To isté kontroluje kolega-záchranár na pravej strane a údaje hlásime pilotovi. Konečne sme pristáli. V silnom vetre spôsobenom rotorovým prúdením (motory sa na dobu kratšiu ako 10 minút nevypínajú, ale iba prepínajú na voľnobeh, šetrí to mašinu) nakladáme pacienta na transportné nosidlá a ukladáme do vrtuľníka. Pripneme bezpečnostné pásy a môžeme pokračovať v lete. Pacient má stabilizované životné funkcie, prístroje ukazujú normálne hodnoty a ja sa môžem venovať pohľadu z vtáčej perspektívy. Viditeľnosť je minimálne sto kilometrov a panoráma je úžasná. Pomaly sa blížia Košice a nalietavame na pristátie. Kolegovia z košického strediska nás pomáhajú navigovať, kým bezpečne nezosadneme. Pilot vypína motory, prichádza sanitka, ktorá preberá pacienta, odovzdávam papiere a RTG dokumentáciu, dotankujeme palivo a môžeme sa vrátiť späť. Spiatočný let som si naplno vychutnal. Škoda len, že väčšinou letíme proti slnku, ktoré nás oslepuje. Po návrate musím vypísať všetky záznamy, pomôcť záchranárovi odniesť z mašiny zdravotnícku techniku, prezliecť sa a môžem sa vydať na cestu domov. Doma zistím, že žena so synom sú na pohotovosti, lebo syn má zapálené uši. Unavený ako pes sa teda vraciam znovu do nemocnice a odtiaľ do lekárne. Po návrate domov padám do postele a zaspím skôr, ako stihnem dopadnúť. Taká (ne)obyčajná služba...