Slnovrat v spojení s novoročím bol z hľadiska duchovnej kultúry najvýznamnejším obdobím celého roka. Príkazy a zákazy, ktoré sa k nemu viazali, boli odôvodňované síce iracionálne, no mnohé z nich boli z praktického hľadiska pozitívne. Predovšetkým všetko v domácnosti muselo byť cez sviatky čisté a na svojom mieste. Ženy museli týždeň pred Vianocami vrátiť požičané predmety, všetko oprať, vyčistiť a prácu si zadeliť tak, aby na sviatky bolo šatstvo a bielizeň vysušené a uložené. Prikazovala im to poverová predstava, podľa ktorej ak cez Vianoce visí v dome kožuch, bude hynúť dobytok, ak však šaty, do roka zomrie ten, komu patria. Ohľad na zdravie členov rodiny si vynucoval dôkladné vyčistenie riadu, nábytku, stien a vôbec celého interiéru. Praslicu s vretenami vyniesli na povalu alebo na iné málo obývané miesto, pretože žena, ktorá by sa od Vianoc do Troch kráľov pozerala na vreteno, trpela by na pichanie boku. Magický zákaz do Troch kráľov priasť, tkať, šiť, prať zabezpečoval ženám odpočinok bez toho, aby im mohol niekto vyčítať, že leňošia. Rovnako muži narúbali dostatok dreva, dobytku vymenili podstielku, pripravili krmivo, vykonali všetky práce, ktoré bolo možné urobiť s viacdenným predstihom.
ŠTEDRÝ DEŇ
Pôvodné oslavy slnovratu boli spojené s bohatou hostinou, pri ktorej sa jedlo hlavne mäso. Cirkev v úsilí potlačiť čo i len spomienku na slnovrat prikázala na 24. December pôst. No ľud spájal hostinu, hody s blahobytom v nastávajúcej etape, preto sa usiloval situáciu riešiť dvoma spôsobmi: mäso dali na štedrovečerný stôl, aj keď ho jedli až po polnoci. Na Kysuciach verili, že ak chýba mäso na štedrovečernom stole, bude hynúť dobytok. Na okolí Bánoviec a Topoľčian, ako i na východnej Morave presunuli bohatú večeru, nazývanú obžernú alebo tučnú, na nastávajúci deň. V niektorých obciach varili dlhé rezance, aby narástli dlhé klasy. Vcelku však nezáležalo natoľko na druhu jedla, ako na jeho kvantite, aby sa každý mohol najesť, koľko vládal. Obžerný večer existoval do polovice 20.storočia, aj keď sa vysvetľoval už iba tým, že pred pôstnym dňom sa treba posilniť.
Pomenovania
Štedrý deň má u nás viacero pomenovaní. Popri uvedenom názve, ktorý je zrejme najstarší, používal sa často termín Kračún. Označenie pravdepodobne vzniklo z latinského slova creatio, narodenie. Ďalší často používaný názov bol vilija, z latinského slova vigília, ktorým sa označoval predvečer sviatku všeobecne. Veľmi starý je názov Dohviezdny večer. Stretávame sa s ním v zápisoch od 17. storočia, pochádzajúcich najmä z Liptova. Na severnej Orave sa vyskytuje pomenovanie Badňak. Je zaujímavé, že Juhoslovania pomenovaním badniak označovali drevo, ktoré na Vianoce zapálili a vykonávali prostredníctvom neho alebo pri ňom niektoré obrady. Pri označovaní celého vianočného obdobia sa u nás používajú termíny Vianoce, Sviatky, Hody.
Pečenie:
Na Štedrý deň ráno, sotva minula polnoc, ženy miesili cesto na vianočné pečivo. Usilovali sa, aby boli s pečením na úsvite hotové, a to jednak preto, že podľa tradície malo byť obradné pečivo do východu slnka z pece vonku, a jednak preto , aby mali čím obdarovať koledníkov a vinšovníkov. Ani tam , kde sa tento čas nedodržiaval, nesmelo sa pečenie pretiahnuť cez poludnie. Povera: ktorá žena pečie ešte ne poludnie, vystavuje sa nebezpečiu, že k nej pribehne nadprirodzená bytosť v podobe mrmlajúceho býka, pred ktorým si život môže zachrániť len tak, ak mu rýchlo upečie malý bochník.
Piecť sa však nemalo unáhlene. Cesto muselo byť dobre vykysnuté, pečivo vydarené. Nízke, nevykysnuté chleby a koláče boli totiž predzvesťou úpadku celého hospodárstva, puknutá kôra symbolizovala úbytok, na Orave i rozpad manželstva. Taktiež na Orave dali do pece toľko chlebov, koľko bolo v dome ľudí, a do každého chleba zapichli strúčik cesnaku. Koho cesnak v peci očernel, ten mal v nasledujúcom roku zomrieť alebo často chorľavieť. Ak bolo v dome viac ľudí , dali do jedného bochníka po viacerých strúčkoch.
Keď gazdiná na Kysuciach posádzala koláče do pece, udierala lopatou o povalu hovoriac: "hody, hody, Nový rok, nech tak trvá celý rok". Potom lopatou vyháňali dievky z izby, aby sa chytro povydávali.
K dosiahnutiu dobrej úrody ovocia: v Honte si gazdiná skrútila niekoľko malých povriesel a stála na nich pri miesení cesta, pri večernom zvonení obkrútila nimi stromy, ktoré slabo rodili. Na Kysuciach robili povriesla zo slamy položenej pod plachtou, na ktorej gazdiná miesila cesto. Úrodnosť ovocných stromov mal zvýšiť aj kúsok z cesta na opekance, ktorý bol odrezaný ako prvý. S cestom potom narábali deti. K stromom niesol väčší súrodenec menšieho na chrbte. Tento potrel cestom stromy a keď bol s prácou hotový, v nosení sa vymenili. Menší vzal na chrbát väčšieho a tak, ako on cítil na chrbte ťarchu, mali ju cítiť aj stromy, keď bude dozrievať ovocie. Inde gazdiná jednoducho poobtierala ruky od cesta o ovocné stromy, pravda, muselo sa tak urobiť ešte pred východom slnka. Aj popol z pece, v ktorej sa pieklo vianočné pečivo, vysypali pod stromy s rovnakým účelom.
V priebehu pečenia:
Pri práci gazdiná používala nové nástroje: pekársku lopatu, ohreblo i ometlo, ktoré gazda urobil v čase, keď kyslo cesto, teda do východu slnka. Nové nástroje mali obnoviť zdravie členov rodiny. Gazdiná mala zasa počas pečenia upriasť šnúru, ktorú chlapi hneď zapravili do bičov, aby sa darilo ich statku.
Gazdiná, ktorej záležalo na dobrej znáške vajec, očistila si ruky od cesta na dvore, aby ho pozobali sliepky. Ak rukou od cesta utrela tvár dospievajúcemu chlapcovi, ušetrila ho ešte na dlhší čas od holenia. Pri práci s opekancami bolo treba dať pozor, aby žiaden nepadol na zem, pretože by do roka "padol", teda uhynul dobytok. Na dolnej Orave pred prvou svetovou vojnou vylievali vodu z opekancov na krížne cesty, aby na ďalší rok zahnali nešťastie z domu.
Na východnom Slovensku ju vylievali pod ovocné stromy.
Ak chcelo dievča vedieť, ako sa bude volať jej muž, odtrhlo trochu z cesta určeného na chlieb, do východu slnka upieklo z neho bochník a na večer, keď ľudia išli na utiereň, vyšlo s ním na cestu. Prvého muža, ktorý išiel oproti, sa potom opýtalo na meno. V hornonitrianskych obciach vzalo dievča koláč z prvého napečeného pechu, rozlomilo ho a položilo na krížne cesty. Vydať sa mala za toho mládenca, ktorý prešiel prvý popri koláči.
Pečivo malo vo vianočných obradoch teda mimoriadny význam. Jeho hojnosť mala podporiť dobrú úrodu v nastávajúcom roku. Každý sa musel najesť dosýta a z pohostenia muselo vystačiť aj na obdarovanie vinšovníkov.
V niektorých obciach na severovýchodnom Slovensku piekli ženy na Štedrý deň "roháče", imitujúce rožný dobytok. Koľko bolo v gazdovstve dobytka, predovšetkým kráv , toľko roháčov odložili do komory, kde ostali po celý rok. Zmyslom tohto zvyku bolo úsilie prostredníctvom imitačnej mágie zabezpečiť, aby sa dobytku v priebehu roka nič nestalo a aby z celkového počtu nič neubudlo.
V Šariši, Zemplíne a v niektorých ďalších oblastiach Slovenska figurálne pečivo (väčšinou v podobe vtákov) dávali deťom, najmä koledníkom. V rozvinutej podobe nachádzame tento zvyk v Honte. Z bieleho kysnutého cesta pripravovali pre koledníkov a pre krstné deti "kačice", podobné dnešným malým vianočkám. Do upečenej kačice vtlačili viacgrajciarovú mincu, bohatší (po roku 1918) aj striebornú mincu vo vyššej hodnote, ostatní podľa svojich možností. Neskôr vkladali pod kačicu cukríky, čokoládu, po druhej svetovej vojne zákusky. Ak dieťa, ktorému sú dary určené ,nepríde vinšovať, odnesie mu ich na Štefana krstná mama k domu, dieťa si dá zavolať. Do domu nevojde, aby sa domáci necítili povinní za dar sa odvďačiť. Dary majú roznášať len mladé nevesty, preto ak je krstná mama staršia, pošle buď nevestu alebo inú mladšiu ženu z rodiny, ktorá sa na túto príležitosť sviatočne vystrojí.
Chlieb
Na východnom Slovensku donedávna vyhĺbili do stredu najväčšieho bochníka cesta určeného na kračún jamku. Nakvapkali do nej med a vložili po niekoľkých zrnkách zo všetkých druhov obilia, ktoré pestovali, ale ak z ľanového a konopného semena, fazuľu a kukuricu. Zrno po Vianociach rozdelili do siatin. Niektorí do chlebového cesta zamiešali aj cesnak, petržlenovú vňať, mak, šípky, oblátku, svätenú vodu, posvätené zelinky, prípadne ďalšie plodiny s magicko - ochrannou funkciou.
V iných obciach východného Slovenska bolo zvykom vložiť do chleba fľaštičku s medom. Tomuto potom pripisovali väčší liečivý účinok a používali ho aj k príprave nápojov lásky. Na východnom Slovensku vytvárali na povrchu chleba reliéfny kríž z dvoch pásov cesta alebo z cesnaku, zo šípok a na okolí Bardejova z jedľových vetvičiek.
V mnohých oblastiach pripravovali z chlebového cesta špeciálne placky určené pre dobytok. Na okolí Topoľčian, kde ich nazývali posúchmi alebo pochopňami, pridávali do nich petržlen, kúsok oblátky, mak, pokrájané jablko, šípky a jahňady liesky. Táto placka musela ísť prvá do pece aj von z nej.
Podobne pripravovali posúchy pre dobytok aj inde, len ich názvy boli rozličné. Napríklad v obciach na okolí Považskej Bystrice upiekla gazdiná ako prvý okrúhly koláč, ktorý volali zápravka, pretože do neho "zapravili " soľ, mak a korenie. Večer ho gazdiná postavila na úzku stranu, tri razy ho zvrtla a podľa toho, či dopadol na vrchnú alebo na spodnú stranu, usudzovali, či v hospodárstve bude všetko v poriadku, alebo či majú očakávať nepredvídané ťažkosti. Niektorí dávali zápravku dobytku, iní ju však odložili pre žobráka a na domáce použitie upiekli ďalší bochník, do ktorého dali petržlen, orechy a oblátku. Nazývali ho pupkový chlieb. Dostali z neho všetci členovia rodiny, po kúsku dali aj dobytku, ďalší kúsok hodili do ohňa a zvyšok odložili na liečenie.
Nezabúdalo sa ani na ľudí mimo gazdovstva, ba ani na zomretých. Na Kysuciach, Horehroní aj v iných oblastiach bol jeden z chlebov určený pre obyvateľov miestneho chudobinca. Na Orave bol jeden z menších chlebov určený pre "dušičky". Na štedrovečernom stole musel ostať nedotknutý až do Nového roku, keď ho rodina spoločne zjedla.
V Liptove jedli z prvého chleba, ktorý na Štedrý deň upiekli, pred stajňou, aby aj dobytok vždy všetko s chuťou skonzumoval. V Turci sa zase syn alebo paholok na gazdovstve usiloval ukradnúť prvý posúch. Ak sa mu to podarilo, mal ho zjesť pri dobytku. Cieľ bol rovnaký.
Pôst:
Cez deň sa jedlo málo, výlučne bezmäsité pokrmy pripravené na masle alebo na oleji. Niektorí si zajedli z koláčov a zapili mliekom. Človek sa však nemal pozabudnúť a jesť pred domom pod strechou, "lebo si naň budú ľudia ústa otvárať", teda po celý rok nevyjde z ľudských rečí. Väčšinou sa však nesmelo jesť nič z pokrmov určených na večeru, či podobných, ako sa jedli večer. Kto napríklad zjedol orech alebo mak, mal trpieť na vredy, kto sa cez deň napil, mal byť v lete stále smädný.
Veľmi často sa pri vianočných zvykoch požadoval pôst až do chvíle, keď sa ukázala prvá hviezda. Dievča, ktoré do večera, vydržalo o hlade, malo sa vydať za dobrého muža, mládenec zase ženu. Keď sa dievča chcelo pomstiť nevernému milencovi tak, aby už žiadnu ženu nemohol ľúbiť, malo sa podľa receptu z Horných Bziniec taktiež celý deň postiť a dotyčnému dať potom v jedle lieskový kvet, rásu.
Malým deťom sľubovali, že ak vydržia do večera o hlade, uvidia na stene zlatú krovku či koníka alebo koč. Pravda, miesto zlata uvideli deti na stene iba ak odraz zrkadla, ktorým niekto z dospelých šikovne manévroval proti svetlu.
Zvieratá:
Strážny pes, kohút a gunár dostali po kúsku cesnaku, ktorý im mal pridať silu a odvahu. Chlapec priniesol do izby hus, pritúlil sa k nej a natrel jej hlavu medom, aby sa páčila gunárovi. V oblasti Myjavy a Trenčína dávali husiam na chlebe rozotretý knôt zo sviečky, aby ich vajcia mali zárodky. V Liptove gazdiná toľko ráz pobúchala hus po chrbte varechou, ktorou vyberala opekance, koľko vajec od nej chcela. Na okolí Modrého Kameňa dali husiam srnšie hniezdo, aby mali mocné húsence.
Najväčšej pozornosti sa dostalo kurovitej hydine. Na Štedrý deň dali do slamienky rôzne druhy zrna a z toho nasypali sliepkam do obruče, aby sa stále držali pospolu. Keď ich gazdiná dávala zrno, nezvolávala ich obvyklým "na, na", ale "cip, cip" alebo "sýp, sýp", aby tak sypali vajíčka, ako ona im obilie. V Liptove a na Orave mala ísť gazdiná ráno tajne do cudzieho dvora, nazbierať čo najviac triesok, doniesť ich do vlastného kurína a hodiť na hniezdo so slovami: "doma, kurka, doma seď, doma vajcia, doma nes". Na Myjave gazdiná tri razy zaťala sekerou do povaly kurína hovoriac:
"Tu mi, kurky, tu mi seďte.
Tu mi vajcia, tu mi neste.
Ak mi ich tu neznesiete,
takto vám urobím!"
Obdobne na okolí Banskej Bystrice gazda doniesol do kurína vrece, sekeru a vyhrážal sa sliepkam nasledovne: "ak každá neznesiete do roka za toto vrece vajec, tak vám všetkým hlavy poodtínam".
Koľko ráz kohút ráno na Štedrý deň zakikiríka, v toľký týždeň od začiatku roka mala začať jarná orba.
"Mágia prvého dňa":
Každý sa usiloval vyhnúť zlej nálade, mrzutostiam, kriku, plaču, bitke, pretože keby sa vyskytli na Štedrý deň, po celý rok by sa často opakovali. Spoľahlivý, včas hotový so všetkým mal byť ten, kto na Štedrý deň zavčasu vstával. Musel sa však ihneď obuť, pretože v tento deň sa nesmelo na zem stúpiť bosou nohou. Odôvodňovali to tým, že keby si niečo pichol do nohy, celé leto by ich mal doráňané od tŕňov. Tento dôvod je zjavne druhotný. Pôvodný zmysel zákazu stúpať na zem bosou nohou možno hľadať v prejavoch úcty k zemi.
Obeta vode, ohňu a vetru:
V trenčianskej oblasti hádzali niekoľko omrviniek do ohňa, vetra a do studne. V oblasti Nitry hodil gazda do studne orech, jablko a oblátku hovoriac: "aj ty, hlboká studňa, aby si bola účastná Vianoc". Podobne na okolí Topoľčian gazdiná hodila do studne smidku chleba so slovami:
"moja bystrá vodička,
nemám ťa čím obdarovať,
len týmto kúskom chlebíčka".
Na Slovensku nebolo oblasti, v ktorej by nehádzali do studne soľ, orech, chlieb, respektíve oblátku, prípadne aj cesnak v presvedčení, že si tým zabezpečia v studni na celý rok dostatok zdravej vody.
Hospodárstvo:
Dvor zametali smerom k múru, aby sliepky vajcia nezanášali. Nielen dvor, ale aj izba sa museli zamiesť novou metlou ešte pred zotmením, aby sa v dome nedržali blchy. Nesmelo sa zametať smerom ku dverám, aby sa majetok "nevymietol".
V Ladzanoch sypali smeti pod stromy, aby sa urodilo veľa ovocia. V Senohrade ich vynieslo dievča na krížne cesty a čakalo, z ktorej strany sa ozve pes, aby sa tak dozvedela, odkiaľ prídu pytači. Na Kysuciach zaniesla smeti s rovnakým cieľom na smetisko. Na smetisko ich niesla aj na Horehroní, potom si na ne kľakla a v ktorom smer zbadala prvú hviezdu, tým smerom sa mala vydať.
Podobne "využili" smeti aj dievčatá v iných oblastiach.
V Šariši radili tomu, u koho sa vyskytli blchy a iný hmyz, odniesť na Štedrý deň smeti do iného domu. Blchy sa vraj presťahovali za nimi.
Na Myjave bolo treba hneď po večeri utekať s opekancom pod oblok k susedom a zavolať:" všetci ste doma?" Po odpovedi "všetci" povedať: "nech idú aj naši k vám." Potom opekance položiť na oblok a vrátiť sa domov.
Kto sa cez deň pozeral z izby von cez oblok, mohol si byť istý, že ho v lete uvidí hájnik, keď bude pásť na cudzom alebo keď si pôjde zoťať strom do hory. V niektorých oblastiach zapichovali do kútov obydlia i hospodárskych budov smrečinu, aby chránila stavby pred bleskami.
Počasie:
Podľa neho sa dalo zistiť, aké výsledky sa môžu očakávať v nastávajúcom roku v celom hospodárstve. Tmavé nebo veštilo tmavé, teda plné stodoly a veľa ovocia. Veľký, svetlý mesiac bol predzvesťou neúrody, množstvo hviezd predpovedalo veľa hydiny, dobrú úrodu hrozna a kvalitnú trávu. Ak bolo nebo zatiahnuté, mali kravy dobre dojiť. Množstvo snehu, dlhé cencúle a vietor veštili dobrú úrodu jabĺk, ale aj iného ovocia. Zlou predzvesťou bola hmla. Ak bola na horách, malo zomrieť veľa starých ľudí,, ak však v dolinách ,tak mladých.
Koledovanie:
Menšie deti recitovali krátke štvorveršia, primerané ich schopnostiam. Obvykle v nich oznamovali svoj príchod a jeho pravú motiváciu, pravda zo svojho hľadiska. Podstatný bol príchod dieťaťa a nie text, ktorý odriekalo. Trochu inak to bolo v prípade dospelých. Aj oni museli mať požadované vlastnosti, no ťažisko ich vystúpenia bolo vo vinši, ktorý často nadobúdal funkciu zariekania. Sú to najmä vinše pastierov, hájnikov..., ktorí želali gazdovi a gazdinej v nastávajúcom roku dobrú úrodu, zveľadenie dobytka a hydiny, v osobnom živote zdravie a spokojnosť.
Pastieri obchádzali všetky domy, z ktorých im počas sezóny zverovali kravy, kozy... Táto ich obchôdzka, pri ktorej dostávali rôzne naturálie, najmä koláče a pálenku, sa končila zväčša až večer. Na Orave označovali pastiera pri tejto príležitosti polazňar, čo poukazuje na chápanie jeho funkcie. Pastier -polazňar viezol na sánkach lieskové prúty nazývané polazne. Na každom prúte boli priviazané tri steblá nevymláteného ovsa. Pri vstupe do izby hneď začal vinšovať:
Vinšujem ja vám na tieto sviatky
ponajprv šťastie, zdravie,
hojné božské požehnanie,
na poli úrody, v stodolách plienoty,
v komore hojnosť, v pitvore svornosť,
v izbe lásku, úprimnosť
a na dietkach radosť,
aby ste boli veselí ako v nebi anjeli
a trváci ako tento stolíček.
Po posledných slovách podskočil a mladších obyvateľov domu pošibal prútom hovoriac: do ľudí, do ľudí, nech vás bieda necúdi. V každom dome nechal jeden polazeň. Gazda ním ešte v ten deň pošibal dobytok, aby bol zdravý. Večer pastier obchádzal dedinu znovu, už s prázdnymi sánkami, a pred každým domom, kde ráno zaniesol prúty, zakričal:" kabáč polazňárovi!" Keď mu žiadanú vec vyniesli, pokračoval v obchôdzke.
Varené jedlá:
Dopoludnia začali gazdiné pripravovať varené jedlá. Optimálny jedálny lístok mal byť zložený tak, aby sa na štedrovečerný stôl dostali všetky plodiny, ktoré sa na gazdovstve pestovali. Skutočnosť, že sa ocitli na stole pri tejto príležitosti, mala mať pozitívny vplyv na ich pestovanie v ďalšom hospodárskom roku. V katolíckych obciach sa aj pri večeri dodržiaval pôst, jedli sa iba pokrmy rastlinného pôvodu pripravené na masle. Ak aj gazdiná pripravila mäsité jedlá, jesť sa mohli až po polnoci, teda na druhý deň. V evanjelických obciach sa varila kapustnica s klobásou a na štedrovečerný stôl sa dostalo aj bravčové mäso. Na východnom Slovensku bol počet chodov vymedzený na 7 - 9, na severnom mal byť ich počet párny, na ostatnom území nebol určený.
Povery a zvyky:
Podvečer pôsobili dediny a mestečká nezvyčajne pusto. Obloky zostávali tmavé až do úplného zotmenia, pretože nikto nechcel zapáliť svetlo ako prvý. V ktorom dome sa vraj ukáže svetlo ako prvé, príde tam hmyz z celej obce, vznikne požiar, alebo sa budú ľudia hádať, prípadne niekto zomrie.
Večera sa mala začať chvíli, keď sa na oblohe ukázala prvá hviezda. Dovtedy muselo byť všetko pripravené na Dohviezdny večer.
Na Spiši gazda priniesol z hory jedľové vetvičky a pozapichoval ich nad zárubne všetkých dverí. Ihličie malo chrániť ľudí i zvieratá pred škodlivými zásahmi démonov a zomretých, ktorí podľa starších predstáv prichádzali cez Vianoce na krátky čas k svojim žijúcim potomkom. Rovnakú funkciu ako ihličie plnil v iných oblastiach oheň alebo voda. Na okolí Zlatých Moraviec gazda hneď po zotmení vybral z pece niekoľko uhlíkov, hodil na ne hrsť posvätených zelín a trochu tymianu a v sprievode všetkých mužských členov rodiny vykiadzal dom a potom i stajne. V obciach na okolí Bánoviec gazdiná vykropila všetky priestory svätenou vodou. K ochranným prostriedkom patrili silne aromatické rastliny, preto na celom Slovensku natierali dvere cesnakom. Používali tiež cibuľu, chren, petržlen, šípky, kvety liesky a iné. Tieto ochranné rastliny dával gazda dobytku na chlebe alebo zapečené v pečive pripravenom osobitne na tento účel. Chleboviny mali pôsobiť na dobytok tak, aby bol tučný a netrpel hladom. Na okolí Topoľčian a Bánoviec kládli ku dverám stajne železo, aby bol dobytok silný.
Na severnom a východnom Slovensku zavesili nad stôl (býval v kúte izby) zo slamy upletenú "kvočku" alebo "venček", na spodku ktorého boli klasy. Táto kvočka či venček boli symbolom kontinuity úrody, dosiahnutej v jednom a očakávanej v nasledujúcom roku. S tým istým cieľom postavili v iných oblastiach do kúta izby nevymlátený snop obilia. Pamätalo sa naň už pri žatve, keď na túto príležitosť odkladali buď prvý alebo posledný snop, prípadne ho osobitne zviazali z najkrajších klasov.
Vybrala Španková Daniela
ZDROJ : www.vianocnezvyky.szm.sk