Sú ľudia, ktorí sa rozhodujú ľahko a rýchlo i takí, ktorým rozhodovanie trvá tak dlho, že vybraná možnosť už nie je pre nich aktuálna. Takí, ktorí rozhodujú aj za iných i tí, ktorí radšej prenechajú zodpovednosť za rozhodnutie niekomu inému. Niektorí používajú intuíciu, iní uprednostňujú rácio. Mnohým záleží hlavne na tom ako budú vyzerať v očiach ostatných. Ku ktorému typu patríte vy?
Malý príklad na úvod (rozum alebo duša)
Vidieť, či používame viacej rozum alebo sa dokážeme započúvať do svojho vnútra, nám pomôže malý príklad. Predstavme si, že ideme do obchodu s hrnčekmi. Potrebujeme si nejaký kúpiť. Možno máme a možno nemáme konkrétnu predstavu. Po prezretí tovaru zistíme, že ani jeden hrnček nie je úplne „to pravé orechové“, lenže my ho POTREBUJEME, a tak chodíme od jedného k druhému, dumáme, bádame, zvažujeme, porovnávame a váhame. "Tento by sa mi hodil, ale v inom odtieni. Tamten je úžasný, ale keby nemal dve ušká. Ten je pekný, no keby tá kvetinka bola..." Ak si napriek výhradám jeden vyberieme, je to rozhodnutie našej mysle. Všimnime si, že všetky tie myšlienky (komentujúce výber) majú jedno spoločné. Je v nich "ALE". Práve to "ale" je tichým hláskom našej duše. Malé upozornenie na to, že toto nie je presne to, čo chceme a potrebujeme. V terminológii duše totiž neexistuje zápor. Preto ak si projektujeme budúcnosť v záporoch (nechceme to či ono), presne to alebo ono sa nám prihodí. V našom vnútri sa predpona "ne-" nezobrazí. Duša reaguje tak, ako keby sme dali objednávku, že danú vec chceme.
To už som kúsok odbočila. Vráťme sa do obchodu s hrnčekmi. Teraz iná situácia. Ideme „náhodou“ do (alebo okolo) obchodu s hrnčekmi. Žiaden nepotrebujeme. Máme ich doma dosť. Keď vojdeme a rozhliadneme sa, jediná vec, ktorú uvidíme je hrnček. Nie veľa rôznych, ale TEN JEDEN JEDINÝ HRNČEK. Vieme a cítime, že tento je NÁŠ. Kúpime si ho a máme z neho radosť. Toto je voľba našej duše. Celé naše vnútro hovorí a volá áno. a my cítime šťastie. Je to čriepok nás samých, ktorý sa stratil v galaxii a my sme ho znova našli. Takto postupne, po maličkých i väčších kúskoch skladáme nás samotných.
Môže sa stať, že si v danom okamihu rozumovo zdôvodníme, prečo si ho nekúpime. Ešte niekoľko dní nad ním rozmýšľame. Keď sa do obchodu vrátime a hrnček tam už nie je, sme smutní. Vtedy naše vnútro plače a my ťažko prekryjeme jazvičku po chýbajúcom kúsku z nás niečim iným.
Signály v podobe pocitov
Hrnček bol veľmi banálny príklad. Tým, že nie je osobný, je veľmi ľahko prijateľný. Keď pochopíme tento princíp a začneme ho postupne vnášať do celého nášho života, budeme radostní, usmiati a naša cesta sa bude menej krútiť.
Je dôležité, aby sme počúvali svoje vnútro, ktoré k nám prehovára jemne i hlasnejšie. Naučme sa rozoznávať, kedy je odpoveď áno a kedy nie. Signály k nám prichádzajú stále v podobe pocitov a chorôb. Pocity sú jemné upozornenie, kedy môžeme zistiť, či to, čo robíme, na čo myslíme, s kým sme, čo sme si kúpili... je v súlade s nami. Ak áno, sme spokojní, šťastní, radostní, máme na tvári úsmev a v očiach slnko. Pokiaľ sa mračíme, cítime sa nesvoji, rozmýšľame nad niečim iným (nie sme tu a teraz), tak nám duša signalizuje: "choď odtiaľ, toto nie je pre teba."
Rešpektujme svoje najvyššie priority: „Keď to nie je jednoznačné áno, znamená to nie.“ Je to ako s tým príkladom s hrnčekom. Duša nám dáva odpoveď. Ak sa necítime stopercentne zjednotení so súhlasom, potom radšej nie - pre túto chvíľu, pre daný okamih. Názor môžeme neskôr zmeniť. Pokiaľ sa zmenia okolnosti, zmení sa i pocit v nás. Žijeme tu a teraz. Všetko ostatné, je len to, čo sa odohráva v našej hlave. Aplikujeme tento jednoduchý princíp do praxe a bude pre nás rozhodovanie jednoduché.
Pohľad dovnútra
Prečo je ťažké v niektorých situáciách povedať nie, hoci sme sa už vnútorne rozhodli odmietnuť? Najťažšie to býva vtedy, keď vidíme potenciál, ktorý nám šanca ponúka. Pokiaľ je možnosť veľmi lákavá, zapojí sa myseľ a hovorí o tom, čo všetko odmietnutím odhadzujeme. Vtedy vnímajme svoju dušu a intenzívne počúvajme svoje vnútro. Ono nevysvetľuje, dá len odpoveď. Rozum argumentuje a vykresľuje rôzne situácie. Keby sme tú výzvu prijali, mohli by sme veľa získať. V konečnom dôsledku by sme omnoho neskôr prišli k bodu, kedy by sme pochopili, že to bola len odbočka z našej cesty. Príjemná alebo menej príjemná, s veľkým výnosom a možno s veľkou stratou. Buďme ochotní vzdať sa dobrého a počkať si na skvelé. Keď vieme, čo je dôležité, bude pre nás oveľa jednoduchšie povedať nie.
Zbaviť sa prebytočného
Urobme revíziu vecí, ktorými sa obklopujeme. Prečistime vzťahy, vpusťme vzduch do nehybného priestoru. Nájdime si takú prácu a koníčky, ktoré nás naozaj budú napĺňať. Prestaňme sa hrabať stále v rovnakých myšlienkach. Nechajme odísť všetko staré, a tým vytvorme priestor pre niečo nové. Zbavme sa nepotrebností. K tomu nám pomôže tento jednoduchý kľúč. Keď sme si nie istí tým, že si chceme danú vec (vzťah, prácu atď.) nechať, vyhoďme ju. Budeme mať možno menej vecí, menej priateľov, menej jedla, menej... ale určite budeme mať lepší pocit, viac priestoru, vzduchu a možností vyberať si to, čo cítime, že je voľbou našej duše.
Držím vám pri vašom rozhodovaní palce.
S láskou
Mgr. Linda Kantnerová