Niekedy človek koná premyslene a niekedy je navedený akoby súborom náhod, takže sa po rokoch prekvapene ohliadne a zistí, že k mnohým veciam sa dostal bez toho, aby po nich túžil.
Asi sedem rokov po mojej prvej akupunktúre, behom ktorých som sa tejto metóde intenzívne venoval, sa mi prihodila nepríjemná vec. Jedno ráno ma prebudila prudká bolesť v bedrách a ešte v ten deň mi diagnostikovali veľký ľadvinový kameň zakliesnený v močovode s tým, že operácia je nevyhnutná. Na ďalší deň som sa ocitol na operačnom stole. Ale deň je dlhá doba na premýšľanie. Obtelefonoval som svojich kolegov a moja otázka bola veľmi jednoduchá: čo mám robiť do budúcna, aby sa kamene netvorili a existencia ľadvín, a tým i moja, neboli ohrozené? Od všetkých odborníkov som sa dozvedel jedno jediné: piť pravidelne pivo, aby som si ľadviny preplachoval. Musím priznať, že ma to neuspokojilo.
Makrobiotika a tao
V priebehu ďalšieho dňa však došlo k osudovému stretnutiu číslo dva. Vedľa mňa na lôžku ležal starší muž, z ktorého sa „vykľul“ otec jednej z lekárok nemocnice. Keď za ním prišla na návštevu, niesla v ruke zväzok papierov. Pretože sme sa dobre poznali, papiere mi predala s tým, že jej ich niekto poslal a nevie, čo s nimi. Vďaka tomu som sa druhý deň po operácií začítal do prvých správ o makrobiotike – dietologickej metóde založenej na taoistickom princípe, teda na princípe jing a jangu v strave. Opäť som ucítil ako ma to silne oslovilo, a na ďalších sedem rokov som sa stal zarputilým makrobiotikom a propagátorom tohto diétneho systému. Napísal som niekoľko makrobiotických kuchárok, ktoré vyšli v stotisícových nákladoch. Veľmi pečlivo som makrobiotiku dodržoval a musím povedať, že som sa nikdy necítil lepšie. Zároveň mi začalo svitať, že práve tu môžeme hľadať korene celostnej medicíny. Pochopil som, že nielen akupunktúra, ale aj dietológia sú len súčasťou rozsiahleho komplexu, ktorý by sme snáď mohli nazvať celostnou medicínou.
Doktor pšenička
Bola to veselá doba, pretože okolie absolútne nechápalo, o čo v makrobiotike ide, a vegetarián, ktorý jedol len obilné zrná, bol exotickým javom široko ďaleko. Mal som roztomilú prezývku „doktor Pšenička“ a často som sa s makrobiotikou dobre pobavil. Napríklad keď som prevážal vrece zrna, ktorý mi akýsi pacient priviezol do prízemia nemocnice. Vo výťahu sa mi roztrhlo a zrno sa sypalo. Nemohol som si dovoliť – ako som sa domnieval – aby do výťahu pristupovali ľudia a videli ako zúfalý stojím po kotníky v zrne.
Behom niekoľkých minút sa mi podarilo nastrkať zrno do škváry medzi výťahom a šachtou, a tak keď nastupovali ľudia, váľalo sa na zemi len niekoľko zrniek. Myslím, že opravári výťahu sa museli diviť, keď za nejaký ten mesiac našli na dne šachty obilné pole. Ja som však prišiel o biologicky pestované obilie, ktoré nebolo ľahké zohnať.
Fytoterapia – liečba rastlinami
Tak začala moja cesta už systematického hľadania ďalších metód a techník, z ktorých by mohol vzniknúť komplex nazývajúci sa komplexná medicína. Pretože bolo od koho opisovať – od staročínskych lekárov – bolo jasné, že ďalším krokom by mala byť fytoterapia teda liečba rastlinami.
V tej dobe však neprichádzalo do úvahy pracovať na výskume čínskych bylín, a tak neostávalo nič iné len pustiť sa do tých európskych. Musím povedať, že nebolo vôbec ľahké byliny zohnať a špecializované lekárne (boli len dve – v Prahe u Staromestského námestia a v Karlových Varoch) sa zriaďovali len na zvláštne povolenie. Žiadal som, aby som mohol v Chomútove, kde som pracoval, otvoriť bylinnú lekáreň, avšak som nebol vypočutý.
Byliny sa teda zháňali ako sa dalo. Našťastie som mal dostatok príkladov, ako vo veci postupovať, pretože na vrchole slávy bolo mnoho bylinárov, napríklad pani Kamenická, Hanzalová , Patočková, a rada moravských bylinárov. Za tejto éry som taktiež spolupracoval s J. A. Zentrichom a vďaka tomu neskôr vznikla kniha Večne zelené nádeje.
Málo platné argumenty
V súvislosti s touto knihou najradšej spomínam na dve príhody. Jedna nebola veľmi príjemná, pretože kniha mala takmer dvojnásobný rozsah než ten, ktorý nakoniec vyšiel. Zvyšok knihy bol vyradený zásahom hradeckej farmakologickej fakulty, pretože bol považovaný nevedeckým. Nič nám neboli platné argumenty, že sme iba popisovali, ako to robia bylinkári po celej Európe, a neodvážili sme sa napísať, čo si o veci myslíme my. Napriek tomu sa to vedcom – farmaceutom zdalo príliš, ale my sme boli nakoniec radi, že sme mohli vydať aspoň niečo.
Druhá príhoda je možno banálna, ale pre mňa nemenej významná. Ako psychiater som nebol nútený absolvovať vtedajšie školenie marxizmu - leninizmu známe pod skratkou VUML. Nakoniec však došlo i na mňa a ako vedúci pracovník som sa musel zúčastniť. Vydržal som to však iba jeden deň a pritom som vymyslel názov Večne zelené nádeje. Kto niekedy vymýšľal názov knihy, vie, aké sú to muky. Dodnes tento názov pokladám za najvydarenejší zo všetkých, ktoré som vymyslel. Často si preto hovorím, že nie je pravda, že by VUML bol k ničomu.
Rôzne recepty na rovnakú chorobu
Vráťme sa ale k fytoterapii. Keď som mal možnosť nahliadnuť do čarodejnej kuchyne rôznych bylinárov, zaujal ma jeden fakt. U rovnakých chorôb mal každý bylinár svoje predpisy, teda rôzne zloženia čajov, a to mnohokrát aj s bylinami, ktoré sa od seba úplne líšili. Práve pre toto farmaceuti z Hradca Králové vyškrtali väčšiu časť zmienenej knihy. Vyskytovali sa v nej byliny, ktoré údajne nemali žiaden farmaceutický vzťah k určitej chorobe. A práve preto ma to začalo zaujímať – prečo rôzne recepty na jednu a tú istú chorobu nefungujú?
Záver mohol byť len jediný: účinnosť bylinných zmesí nie je daná farmaceutickými účinkami jednotlivých rastlín a zmes vykazuje iné účinky než jednotlivé rastliny. Pokiaľ na pacientov zaberali, mali teda rastliny určité farmaceuticky účinné látky voči symptómom choroby, a to bolo ešte lepšie. Nebol to však základ ich úspešnosti. Pretože som mal možnosť preštudovať prístupy celej rady bylinkárov, mohol som si vytvárať aj vlastnú predstavu o tom, ako ich liečba funguje.
Bez škorice ani náhodou
Keď som pripravoval komentár k dokumentárnemu filmu o tradičnej čínskej fytoterapii, zaujal ma popis jednej zmesi siedmich bylín na liečenie pečeňových chorôb. Bola podrobená prísnemu vedeckému skúmaniu na zvieratách. Pokiaľ sa vynechala jedna zložka, konkrétne to bola škorica, zmes strácala na účinnosti. Pikantné bolo, že škorica nemala vykazovať žiadne hepatoprotektívne účinky, teda účinky na pečeňové tkanivo. Napriek tomu bola kľúčovou, nevyhnutnou bylinou v zmesi siedmych bylín. Keď vynechali inú bylinu na účinnosti zmesi sa to nijak výrazne neprejavilo. Škorica bola kľúčom, ale pri samostatnom podávaní nemala pre pečeň žiaden zmysel.
To ma ešte utvrdilo v názore, že v rastlinách pracuje ešte iná silná sila než farmaceuticky účinné látky, ktorá je pri liečbe rozhodujúca a ktorá sa znásobuje tým, že sa rastliny dávajú do zmesí. Ďalší krok celostnej medicíny, v poradí už tretí, bol na svete, ale ja som ešte nevedel, ako namiešať byliny tak, aby účinkovali podľa mojim predstáv. Napriek tomu som zbieral skúsenosti nielen čítaním kníh, ale aj intenzívnym podávaním rôznych bylinných zmesí podľa receptúr rôznych bylinkárov, čo sa mi neskôr veľmi hodilo.
ZDROJ: Josef Jonáš: Kde končí duše a začína tělo, Eminent 2008
Preložila a doplnila Danka Kellerová