Keďže jeho matka ešte stále spí spánkom spravodlivých, vstávam a idem malému pripraviť ranné mlieko. Pripravujem rovno aj dve kávy, pre seba a pre ženu, pretože pri aktivitách môjho syna by spal akurát samovrah alebo mŕtvola. Rýchlo obslúžim svoju rodinku, malému fľašu do postieľky, veľkej kávu do postele, a sám sa začínam chystať do služby. Po zbalení všetkých potrebných vecí rozlúčka s rodinou (vždy mám o nich strach, keď odchádzam nadlhšie z domu, ale keď slúžim, tak viem, že keby sa čokoľvek stalo, aj tak môžu volať iba mne na záchrannú službu - takže mám to pod kontrolou) a nasleduje cesta do práce. Ukazuje sa pomerne pekný deň, teším sa na pokojnú a príjemnú službu. Po príchode na dispečing RZP zistím, že službu dispečera má kamarát, chvíľu sa dohovárame na jarnú lyžovačku, preto ma hlásenie o prvom výjazde zastihne ešte neprezlečeného.
7:14
Matka hlási epileptický záchvat svojho šestnásťročného syna. Beriem si akurát záchranársku bundu a ešte v civile nasadám do sanitky a vyrážame na uvedenú adresu. Po príchode (medzitým už epi-záchvat odznel), klasická rutina - zmeranie tlaku, pulzov, kontrola vedomia, ktoré však nie je adekvátne pozáchvatovému stavu. Mládenec otvára oči, hýbe končatinami, nereaguje však na slovné podnety, iba na bolestivé. Rozhodujem preto o prevoze na CPO. Inžinieri, ktorí projektovali väčšinu panelákov v našej republike, asi nerátali s možnosťou nutnosti prenášať bezvedomého človeka zo siedmeho poschodia na nosidlách, s ktorými sa v kuchyni ani neotočíme. Voláme preto požiarnikov a s ich pomocou prenášame pacienta na vákuovom matraci dolu schodmi sedem poschodí do sanitky. Odovzdávam pacienta na CPO do rúk neurológa a idem sa prezliecť do svojej pracovne. Po kompletnom ustrojení si beriem vysielačku a hlásim dispečingu: "Idem do obchodu kúpiť si niečo jesť, som na kanáli 6." Práve stojím s košíkom v rade pri pokladni, keď sa zrazu z vysielačky ozve: "RZP, tu dispečing, máme výjazd."
No ďakujem. Odovzdávam košík predavačke, aby mi ho postrážila, kým sa nevrátim, a utekám pred obchod, kde si ma nakladá sanitka. Cestou sa pýtam dispečingu, o čo ide. Údajne kolaps v kostole. No možno to nebude také zlé (starší ľudia v kostoloch z dlhého státia často kolabujú, odborne sa tomu vraví "ortostatický kolaps"). Po príchode do kostola nájdem na dlažbe na podstlanom kabáte ležať staršiu paniu, ešte stále pomerne zmätenú. Pravdepodobne mozgová príhoda. Podávam jej nevyhnutné lieky a na nosidlách ju prenášame do sanitky a na CPO, do starostlivosti neurológa. Odkladám si bundu do pracovne a idem do izby sestier chvíľu "čumieť do televíznej bedne". Tá na mňa pôsobí lepšie ako Rohypnol. Pohodlne usadený v kresle o chvíľu driemem.
10:24
Zo sladkých driemot ma vytrháva odporné drnčanie telefónu. "Pán doktor - výjazd." Áno, idem. Pre zmenu ideme do asi 15 kilometrov vzdialenej dediny, kde je údajne dvadsaťročný Róm v bezvedomí. Už pred dedinou nás čakajú počerní mladíci, ktorí nám ukazujú cestu ku správnej kolibe v cigánskej osade. Správnu adresu spoznávame podľa asi dvestočlennej skupiny pred osamotene stojacou chatrčou. Hneď po vstupe dnu dostávam "facku" od smradu a horúčavy. Na posteli leží mladý Róm a apaticky pozerá do stropu. Jeho rodičia mi dávajú lekárske správy, z ktorých vyplýva, že je od detstva psychicky chorý a práve pred troma dňami sa vrátil z dlhodobého pobytu v psychiatrickej liečebni. Ich podanie toho, čo sa pred chvíľou stalo, je značne rozporuplné, začínam šípiť, že sa ho chcú jednoducho zbaviť. Podrobným vyšetrením, aké je len možné spraviť v teréne, nič iné okrem základnej psychiatrickej diagnózy nezisťujem. Keď rómska komunita vidí, že s prevozom do nemocnice váham, začína agresívne reagovať: "To ho tu chcete nechať v takom stave, šak nevidíte, že umiera?!" Nevidím síce, ale nechcem vidieť ani seba na dlážke s desiatimi dierami v bruchu, preto urýchlene nakladáme pacienta do sanitky a prášime do nemocnice s úľavou, ako sme sa z toho ľahko dostali. Samozrejme, kompletné vyšetrenie na CPO žiadnu inú chorobu nepreukázalo, ale zaviezť ho naspäť do osady nemal odvahu žiadny šofér. Službukonajúci lekár CPO preto indikoval vyšetrenie a následnú hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení. Pomaly je už aj čas na obed. V pracovni vyberám "chutné a jednoducho pripraviteľné" produkty nášho a zahraničného konzervárenského priemyslu (ja by som to raz z pomsty donútil výrobcov aspoň 3 týždne stále jesť) a klohním na variči akúsi neurčito vyzerajúcu tekutinu. Po nasúkaní toho koncentrovaného glutamátu sodného do seba si ukladám nohy na stôl a v relaxačnej polohe si zapaľujem cigaretu. (Každý kardiológ by sa zo mňa zbláznil, no a čo - nemusí byť každý lekár vzorom.) Darí sa mi asi tri a pol hodiny relaxovať a niečo si prečítať z odbornej literatúry, kým ohlásia ďalší výjazd.
15:00
Hlásené bezvedomie s penou na ústach asi sedem kilometrov od nás. "Sakra, to bude niečo vážne," pomyslím si a už za revu sirén uháňame preč. Aj bolo. A hlavne neskoro. Pred barákom nás vítala vydesená rodina a zaviedli ma do kuchyne rodinného domu. Tu ležal starý otec rodiny, okolo úst mal penu, bol modrý v tvári, nedýchal, nebilo mu srdce a podľa vedľajších známok to mal už minimálne hodinu za sebou. Príbuzní mi po cielených otázkach dosvedčili, že dedko si išiel pred hodinou ľahnúť a odvtedy ho nikto nevidel, až pred cca desiatimi minútami vošiel syn do kuchyne a zistil, že dedko je modrý. Beriem si osobné doklady starého pána, snímame izoelektrickú čiaru na EKG, obhliadam telesné pozostatky, dávame rodine rady okolo vybavenia prevozu telesných pozostatkov a odchádzame naspäť na základňu. Tu ma čaká ešte jedna "milá" povinosť. Vypísať list o obhliadke mŕtveho. Kto ho nevypisoval, tak túto radosť nepozná. Ignorujúc kolónky ako "meno starej matky za slobodna" (ani v starých podrobných OP som to nezistil) až po kolónku "prekonané ochorenia v minulosti, ktoré mohli viesť ku chorobe, ktorá bola bezprostrednou príčinou smrti" (rozumiete tomu?), sa pomaly prepracúvam k záverečnému: "Pečiatka a podpis". Ten, kto ten formulár vymyslel, musel byť asi sadomasochista. Medzitým prišli pozostalí, odovzdávam im formulár, aby mohli začať vybavovať prevoz a pohreb.
17:29
Na dipečing bolo hlásené bezvedomie z neďalekej malej dedinky. Po príchode zistím, že išlo o kolaps pri hnačkovom ochorení. Nariaďujem pitný režim a vraciame sa naspäť. Cestu na dispečing si skracujeme málo používanou cestou, keď naraz skoro vletíme do odstaveného auta na kraji cesty. Problém je v tom, že cesta je taká úzka, že sa na ňu sotva zmestí jedno auto. Dve v žiadnom prípade nie. Šofér ide posádku auta poprosiť, aby cúvli, ale za chvíľu sa rozrehotaný vracia späť. Oni tam ... vysvetľuje situáciu. Za všeobecného veselia pozorujeme náhlivé obliekanie posádky Favorita, až nám nakoniec uvoľňuje cestu. Večer prebieha pokojne, okolo 22:00 si líham spať.
22:40
Práve sa stihla moja duša odpútať od tela, keď ma zadrnčanie telefónu vrátilo do reality. Chvíľu dezorientovaný zhadzujem veci z nočného stolíka, kým sa natoľko prebudím, aby som zdvihol slúchadlo telefónu. "Pán doktor, výjazd - otrava Rohypnolom." Super, pomyslím si, kým sa obliekam. Nasadám do sanitky a ideme. Na mieste nás čaká manželka dotyčného, ktorá volala sanitku, udáva požitie Rohypnolu v kombinácii s alkoholom. Pacient je v bezvedomí, reaguje iba na bolesť. Rýchle podávam protilátku a čaká nás nemilé prekvapenie. Protilátka behom minúty vyblokovala účinok Rohypnolu a z bezvedomého pacienta máme pacienta agresívneho. Na spacifikovanie musíme zavolať hliadku polície. Za jej asistencie sa násilník upokojuje, dôvod pokusu však odmieta prezradiť, negativizmus a odmietanie našej pomoci z neho priam vyžaruje. Na záchranu života človeka v bezvedomí však nepotrebujeme od nikoho súhlas, samovrah sa považuje v tom čase za nesvojprávneho. Na CPO ho čaká, stále za policajnej asistencie, chuťovka - výplach žalúdka, na čom sa už nezúčastním, lebo idem spať dokiaľ sa ešte dá.
28.2.99, 6:00
Pri zazvonení budíka si spokojne uvedomím, že zvyšok noci prebehol už bez mojej účasti. Nasleduje obvyklý postup - káva, body pre poisťovne a konečne cesta domov. Ďalších akčných 24 hodín je šťastne za mnou.