Priviedol ma k nej pohľad na manželov ktorý sa po rokoch snažia vyrovnať s pravdou jeden o druhom. To ma prenieslo na začiatky vzťahov. Keď sa ľudia spoznávajú a sú na začiatku vzťahov, a to akýchkoľvek - či už pracovných, priateľských alebo partnerských, snažia sa ukázať tomu druhému len z tej najlepšej stránky.

Ako príklad si vezmem vzťah partnerský, keďže tento vzťah býva často nosným ale aj najcitlivejším a najbolestivejším miestom človeka.
Keď sa takto začína stretávanie budúcich partnerov, muž sa snaží ukázať vždy ako pravý gentleman, vždy ochotný, ústretový, pozorný, zakaždým počúvajúci naše nekonečné monológy o kamarátke a matke a všetkom čo nás trápi. V jednom momente je vášnivý ako hrdina z romantického filmu, v druhom chladný a rozvážny minimálne ako James Bond.

My ženy sme každý deň rovnako krásne, upravené, očarujúce, chápajúce, perfektne varíme a stále sme pripravené oceniť jeho námahu v práci.
Pri tejto príležitosti by som rada apelovala na pánov aby nám nevyčítali celé hodiny, ktoré aj kvôli nim trávime v kúpeľni. Milí páni, neviete si predstaviť koľko práce dá namaľovať sa tak aby sme boli krásne a pritom vyzerali nenamaľované.

No ale aby som sa vrátila k pôvodnej téme, je celkom samozrejmé a prirodzené, že sa na začiatku snažíme vyzerať a chovať tak povediac na jednotku. Dôležité je však, že by sme mali ukazovať dobré vlastnosti a to tie, ktoré naozaj máme, a nie také ktoré tak povediac hráme alebo vylepšíme, aby sme sa viac zapáčili.
Nechcem sa nikoho dotknúť, ale každý z nás už určite niečo také spravil. Len treba rátať s tým, že sa tento stav bude od nás vyžadovať po celý ďalší čas daného vzťahu. A tak sa nám potom často stáva, že po čase, keď nás zavalia každodenné problémy, si už ani nevieme spomenúť aké to vlastne bolo voľakedy a často sa pýtame kde je ten človek do ktorého som sa tak zaľúbil. Odpoveď je možno jednoduchá, stojí pred nami taký aký je, len nahý bez hry na niekoho lepšieho. Taký aký je a vždy bol. Nemyslím tým patologické stavy kedy sa niekto tak zmení že už ho nikto nespoznáva, to už je iná kategória zmien.

A tu som narazila na otázku úprimnosti. Ak by sme boli od začiatku k sebe úprimní, ukázali sa tomu druhému tak z dobrej ako aj zlej stránky, chcel by s nami vôbec byť? Neušiel by nám ešte pred tým ako by sme sa stihli naozaj spoznať?

Je určite dobré ukázať druhému to krásne na sebe ale nemali by sme opomínať že ten človek môže byť práve v procese zamilovania sa do nás. A ak my budeme hrať niekoho iného, respektíve upravíme seba na krajších, máme vôbec právo na tieto jeho city? Patria potom tieto city nám? Každý máme svoje slabôstky, silné a slabé stránky a tak ako my ich akceptujeme u druhých je pre nás dôležité aby aj u nás boli akceptované. Ale čo ak zistíme že nám na tom druhom niečo nevyhovuje a my nie sme schopní to tolerovať, je lepšie voliť úprimnosť alebo mlčanie? Ak zvolíme úprimnosť je možné že sa vzťah naruší. A ak zvolíme mlčanie nie je to rezignácia? Nie je potom len otázkou času kedy tento stav prerastie do nezáujmu, ktorý v konečnom dôsledku zničí oveľa viac ako malá chvíľa úprimnosti k sebe? Ak budeme roky mlčať o niečom čo nás trápi, je potom vôbec namieste žiadať zmenu? Veď ak tomu druhému nikdy neukážeme svoj svet má vôbec možnosť ho spoznať? Ako už vravievali naši predkovia, „ nemému dieťaťu ani mater nerozumie.“

A tak prichádzam k záveru že úprimnosť je namieste, ale je veľmi, veľmi dôležité ako a kedy sa k tomu odhodláme. Môže sa nám totiž stať, že ak budeme k niekomu úprimní nestroskotáme ani tak na samotnej pravde, ako na nesprávnom okamihu. Nezabúdajme že všetko má svoj čas. Veď sami vieme že sú dni, kedy nás nič nedokáže vyviezť z miery a inokedy sa zobudíme v stave, že by sme rozbili aj svadobný porcelán len aby sme si nejako uľavili. A tak neopomínajme správne naladenie ako seba tak aj človeka s ktorým chceme komunikovať. Nálada v danom momente dokáže spraviť hotové zázraky. Takže keď už máme niečo na srdci, nepokúšajme sa o komunikáciu keď ten druhý už bez tak chodí ako tiger v klietke. Radšej zvoľme vyčkávaciu metódu alebo sa ho prosto najprv pokúsme jemne naladiť, pripraviť.
Lebo aj na počúvanie treba mať silu a keď máme dobrú náladu, sme určite silnejší, ako keď nás obchádza depresia a smútok.

Je pravda, že sú veci o ktorých treba hovoriť a nám sa zdá, že na to nikdy nebude správny moment a také veci naozaj existujú, takže keď už to prosto treba povedať, tak to treba aspoň spraviť jemne a s citom a byť trpezlivý. Veď po každej búrke sa raz musí vyjasniť.

A tak ešte malá úvaha na zamyslenie :
Ak volíme mlčanie a kľud, skúsme sa zamyslieť, či je to ešte ticho alebo už ticho pred búrkou. A ak volíme vždy a za každých okolností úprimnosť, pouvažujme či je to ešte úprimnosť alebo už konflikt.

Stará známa zlatá stredná cesta, z dobrou náladou a štipkou nad problémy povznášajúceho humoru dokáže oveľa viac ako sa zdá.

Zaradený v rubrike: Tvorba (všetky články v rubrike)
Článok bol prečítaný: 9816 krát

Fotogaléria ku článku

Foto: archív redakcie

Súvisiace informácie

Ponúkate službu alebo produkt súvisiace s článkom? Toto je miesto pre Vašu reklamu. Neváhajte a zviditeľnite svoje podnikanie! Pridajte SEM svoj odkaz vo forme textu alebo obrázku, alebo s kontaktnými údajmi o Vás.
Ak chcete pridať Vašu reklamu pod tento článok, napíšte nám na náš email: info@magazinluna.sk